•             Rámec pre riešenie problému šikanovania v školskom prostredí na Slovensku poskytuje základný dokument, vydaný MŠ SR: Smernica č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach, v ktorej sú zosumarizované návrhy, spôsoby a opatrenia (legislatívne odkazy) na prevenciu a riešenie šikanovania v školskom prostredí.

         

        Z dôvodu rozlíšenia, čo je a čo nie je šikanovanie, je potrebné venovať pozornosť definícii šikanovania.

         

        Slovo šikanovanie pochádza z francúzskeho „chicane“, čo znamená opakované zámerné obťažovanie, prenasledovanie, týranie, manipulovanie, ponižovanie niekoho, kto sa nemôže alebo nedokáže brániť. Hlavným znakom šikanovania je nerovnováha moci/sily,  pričom zahŕňa všetky formy psychického a fyzického násilia páchaného jedincom alebo skupinou  voči obeti.

         Za šikanovanie označujeme také správanie, keď jeden alebo viac žiakov úmyselne a opakovane ubližuje vybranému žiakovi, robí (hovorí) niečo, čo je mu nepríjemné. Môže sa  prejavovať  ako:

        • slovná agresia: nadávky, posmievanie, urážky , vyhrážanie, výsmech, nevhodné vtipkovanie a zosmiešňovanie obete;
        • fyzická agresia: strkanie, facky, kopance, bitie, navádzanie iných na bitku, vyhrážanie sa nožom, palicou, škrtenie, ťahanie za vlasy, pichanie kružidlom či ceruzkou;
        • iná agresia: poškodzovanie alebo skrývanie vecí obete, trhanie, ničenie pomôcok,  či oblečenia, počarbanie zošita, učebnice, úloh, privlastňovaním si vecí obete;
        • psychické manipulovanie a týranie: zadávanie nezmyselných príkazov, nútenie k posluhovaniu a k noseniu rôznych vecí - desiata, cigarety, peniaze, šminky...

         

        Ako sa šikanovanie vyvíja ak sa hneď nepodchytí a nerieši sa?

         Rozvinuté šikanovanie sa neobjavuje zo dňa na deň. Má svoje zákonité etapy vývoja – od na prvý pohľad „nevinného“ štádia môže postupne vyústiť až do činnosti nadobúdajúcej parametre trestného činu, v krajnom prípadne nie je vylúčená až samovražda obete ako dôsledok šikanovania.

        1.stupeň: šikanovanie sa začína „nevinnými“, prevažne psychickými formami násilia - ignorovaním, prehliadaním obete, vylúčením zo skupiny, neustálymi miernymi nadávkami, posmievaním, ohováraním a intrigovaním, braním desiaty alebo iných vecí. Ak sa obeť nedokáže brániť, nikomu to nepovie a nikto v triede sa ho nezastane, vzniká riziko druhého štádia.

        2.stupeň: postupne (niekedy ako výsledok skúškového stresu, neistoty, nahromadenej agresie alebo len nudy agresorov) sa začína objavovať a stupňovať fyzická agresia - občasné, ale opakované strkanie, potkýnanie, naťahovanie oblečenia, ťahanie za vlasy, podtrhávanie stoličky, odstrkovanie, bitky, facky vyhliadnutej obete.

          Ak  to pedagóg ani rodič neodhalí alebo to podceňuje, obeť sa (pod vplyvom strachu) nedokáže brániť, ostatní v triede mu nepomôžu, šikanovanie sa zosilňuje a prechádza do ďalšej fázy.

        3.stupeň: v triede sa vytvorí jadro - k hlavnému agresorovi sa pridajú ďalší, utvorí sa skupinka dvoch alebo troch šikanovateľov, ktorí už postupujú systematicky a cieľavedome s cieľom upevňovať svoju moc a vplyv nielen na vybranú obeť, ale aj na ostatných spolužiakov.

        Ak ani v tejto etape nedôjde k odhaleniu a riešeniu šikanovania v škole alebo na podnet  rodiča vzniká ďalší stupeň – už rozvinutého šikanovania.

        4.stupeň: k agresívnej skupinke sa pridávajú ďalší a zvyšok  triedy začína obeť z rôznych príčin ignorovať a úplne vylučovať zo svojej spoločnosti, dokonca sa aj zúčastňovať na  šikanovaní. Šikanovanie sa v „nakazenej“ triede v podstate akceptuje ako normálne správanie (nepísaný zákon), začína sa šíriť po celej škole a nadobúdať každodenný charakter.

        5. stupeň: všetci rešpektujú normy „šikanovania“ , agresori strácajú posledné zvyšky zábran, šikanovanie u nich môže nadobudnúť charakter závislosti a v škole „malej epidémie“, ktorej riešenie si vyžaduje veľa energie, pomoc odborníkov a navyše negatívne ovplyvní aj povesť školy.  

        Typy agresorov- iniciátorov šikanovania (podľa M. Kolářa)

        1.typ: primitívny, hrubý, impulzívny, s problémovým správaním, s narušeným vzťahom k autorite (často ako výsledok agresie v rodine- telesné tresty). Forma šikanovania: tvrdá fyzická agresia, založená na strachu.

        2. typ:  slušný, kultivovaný, narcistický, úzkostný (rodinná výchova dôsledná, „vojenská“ bez lásky) Forma šikanovania: cielené a rafinované násilie, bez svedkov alebo cez prostredníkov.

        3.typ: „vtipkár“, optimistický, obľúbený, sebavedomý, „ukecaný“ (bežná rodina, možná absencia duchovných a mravných hodnôt v rodine) Forma šikanovania: (málo empatické) násilie pre zábavu a humor.

        V niektorých prípadoch, hlavne medzi dievčatami (a šikanovaní telesne postihnutých žiakov v bežnej triede) prevláda forma priamej a nepriamej verbálnej agresie, resp. psychické formy šikanovania (niekedy označované ako psychoteror). Svojimi formami, účinkom a krutosťou je porovnateľná s fyzickou agresiou. Prejavuje sa nemilosrdným vysmievaním, odmietaním, pokorovaním, dômyselne cieleným zraňovaním a intrigovaním. Výsledkom býva celkové zrútenie obete (môže vyústiť do nutnosti psychiatrickej liečby, dokonca až do pokusu o samovraždu), pričom možnosti dokazovania sú veľmi obmedzené, pretože psychické šikanovanie sa dá dobre maskovať a jej realizátorkami bývajú nezriedka sociometrické hviezdy triedy ako zručné manipulátorky s mienkou celej triedy.   

        Aké typy žiakov bývajú najčastejšie obeťou šikanovania?

        • typ citlivý, tichý, utiahnutý, nepriebojný, slabší, pomalší;
        • typ, ktorý sa niečím odlišuje od ostatných – farbou pleti, názormi, vierou, rečou, nejakou telesnou odlišnosťou (menší, tučnejší, krívajúci, s okuliarmi, chorľavý,)
        • žiak, ktorý sa dobre učí, ochotne pomáha, je usilovný a svedomitý, v niečom vyniká
        • ale aj typ, ktorý úmyselne (z rôznych závažných príčin) provokuje

         

        Ako môže pedagóg rozoznať obeť šikanovania?

        Empatickým pozorovaním so záujmom o žiaka  môže pedagóg zaregistrovať tieto, dlhšiu dobu pretrvávajúce, znaky správania obetí:

        • prestávky trávia osamotene, nemajú kamarátov (opakovane),  
        • počas prestávok sa vyskytujú čo najviac v blízkosti učiteľa,
        • pôsobia smutne, neisto, ustrašene alebo plačlivo,
        • často mávajú rozhádzané, špinavé, neusporiadané veci (v taške aj na lavici),
        • začínajú sa opakovane vyhýbať škole – zvyšuje sa počet ich ospravedlnených a postupne aj neospravedlnených vymeškaných hodín,
        • spolužiaci ich prehliadajú, odmietajú, nechcú vedľa nich sedieť, ani sa s nimi inak kontaktovať, napr. pri spoločných, či súťaživých činnostiach,
        • začínajú „strácať“ pomôcky, peniaze a iné veci,
        • desiatu opakovane „dobrovoľne darujú“,
        • často navštevujú toaletu počas vyučovacej hodiny,
        • vyhľadávajú „bezpečnú“ cestu domov, vyčkávajú, kým všetci spolužiaci neodídu.

         

        Šikanovanie okrem toho, že ohrozuje duševné a fyzické zdravie žiaka, znižuje aj jeho výkon, má zásadný vplyv na jeho výchovno-vzdelávacie výsledky. Príčin šikanovania je viac -  od tradičného tlaku spoločnosti (správať sa ako silný muž) , motívu krutosti, ktorý spôsobuje potešenie pri utrpení inej osoby až po zvedavosť a nudu, spojenú s túžbou po vzrušujúcich zážitkoch.  Výskumy odborníkov potvrdzujú, že táto forma agresie je v našich školách jedným z najrozšírenejších sociálno–patologických javov. Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie túto nelichotivú situáciu dokumentuje aj nasledujúcimi zisteniami (2002-2003):

         Z 2776 opýtaných siedmakov a ôsmakov (výskum sa uskutočnil na 20 základných školách v Bratislave, Košiciach, Námestove a Dolnom Kubíne) ich až 44% priznalo, že prišli do kontaktu so šikanovaním. Pričom takmer 31% detí z tohto súboru sa so svojim trápením nezdôverilo nikomu. Z necelých 70% obetí šikanovania, ktoré k tomu nájdu odvahu, sa takmer polovica (49%) posťažuje  kamarátom a spolužiakom, len 33% to povie rodičom a 13% šikanovaných detí hľadá pomoc u učiteľov. Najnebezpečnejšími miestami šikanovania sú triedy počas prestávok, čo uviedlo 39% opýtaných a chodby (24%).  Ako agresori boli najčastejšie uvedení spolužiaci, vo viac ako 25% prípadov sa jedná o žiakov z inej triedy.

         Aj výsledky výskumu Ústavu informácií a prognóz školstva (UIPŠ, 2005) potvrdzujú, že šikanovanie sa najčastejšie objavuje v škole (52,6%). Z výsledkov ich výskumu vyplynulo, že 21,0% oslovených žiakov základných škôl bolo  svedkom šikanovania.

         Prečo sa šikanovaniu na školách darí? Okrem iného môže k tomu prispievať celková klíma školy, zložité dokazovanie, v mnohých prípadoch aj ľahostajnosť pedagógov, či neochota riešiť tento problém manažmentom školy. Faktorov, ktoré ovplyvňujú vznik toho javu je oveľa viac, k vzniku významne prispieva samotná spoločnosť s jej morálnymi a etickými hodnotami (známy fakt, že škola je mikromodel spoločnosti), výchova v rodine a mnohé iné, preto jej riešenie určite nie len záležitosťou školstva, no škola má pri jeho riešení zásadnú zodpovednosť. Rodič „odovzdáva“ povinne  na základe zákona svoje dieťa v dobrom zdraví na dobu od 8 do 14,00 hod. škole; škola nesmie dopustiť, aby mu ho po tejto dobe „vrátila“ späť so zničenou dušou a veľa krát aj telom - s následkami na celý život.  

         Prevencia a samotné riešenie, resp. odstraňovanie šikanovania má pre školu strategický význam. Prečo?

        Hoci je predchádzanie a boj proti šikanovaniu jednou zo základných výchovných úloh školy, odhliadnuc od toho, že priamo súvisí aj so zaistením  bezpečnosti školského prostredia, má navyše  kľúčový význam pre vzdelávaciu činnosť školy.  

        Pretože (exaktne to dokazujú skúsenosti zo zahraničia, napr. Škandinávie), ak si škola pripraví a úspešne aplikuje postup na obmedzenie šikanovania, jeho výsledkom bude zlepšenie celkovej klímy v škole, disciplíny, poriadku, zníženie vandalizmu a väčšia spokojnosť detí i rodičov, čo povedie k lepším vzdelávacím výsledkom a zvýšeniu kreditu školy ako takej.

        Aké sú problémy pri dokazovaní šikanovania?

        1. Od obete je ťažké získať (podrobné) objektívne informácie, pričom dôvody môžu byť rôzne: zo strachu odmieta vypovedať aj svedčiť,  má zvnútornený zákaz „bonzovať“, osvojenú skupinovú pseudomorálku, paradoxne sa identifikuje s agresorom
        2. Agresori si nepriznávajú pocit viny, na svoju obhajobu používajú klamstvo, doplnené falošnými svedkami, neštítia sa ani vydierania a nátlaku
        3. Ostatní svedkovia (spolužiaci) môžu byť ovládaní skupinovou pseudomorálkou a strachom, a tak nemusia byť zdrojom pravdivých informácií 

         

        Odporúčaný postup pri riešení šikanovania v škole – hlavné zásady

                   Nikdy nekonfrontujte šikanovaného s agresorom a dôsledne chráňte obeť!

        1.   Individuálne a postupne sa porozprávajte najskôr so všetkými žiakmi v triede (svedkami šikanovania). Výpovede si zapisujte, sumarizujte dokumentáciu a dôkazy 

        2.    Následne zrealizujte individuálne rozhovory s agresormi. Využite dôkazy, ale bez toho, aby ste prezradili ich zdroj

        3.  Individuálne sa porozprávajte s rodičmi obete, získajte ich pre spoluprácu. Individuálne sa  porozprávajte s rodičmi každého agresora. Pokúste sa ich získať na riešenie, vhodnou formou ich upozornite aj na možné kvalifikovanie šikanovania z legislatívneho hľadiska (trestný čin vydierania, útlaku, ublíženia na zdraví, týrania, obmedzovania slobody alebo lúpeže, úmysel ublížiť)

        4.    Vyvodzujte jednoznačné tresty podľa miery previnenia agresorov (od zníženej známky zo správania, až po vylúčenie zo školy, preradenie do výchovného ústavu , oznámenie polícii)

        5.   Oznámte triede, ako budú vinníci potrestaní a zabezpečte realizáciu „liečenia“ celej triedy (prípadne školy) za pomoci kvalifikovaných odborníkov (Pedagogicko-psychologické poradne).

        6.  Zaveďte dôslednú nulovú toleranciu k akýmkoľvek prejavom šikanovania a násilia  v školských dokumentoch a každodennej praxi - u žiakov i všetkých pedagogických pracovníkov.